javor52

/ Fejtónovým perom. /

Leto si splnilo dve hlavné úlohy. Naplnilo pokladnice kúpalísk i krčiem. Ba i zmrzlinári počítali po celé dni a noci bubáky ako po nebohom. Dedo Vocetko tiež ako najatý kumuloval financie, lebo „smad je smad,“ ako s obľubou hovorieval. Slnko pečie rovnako miliardy rokov, len našinec je akýsi rozpišťaný. Všetko mu vadí, hlavne cena piva, lebo čuduj sa svete, krachelkou „smad“ neuhasíš. V krčme U troch grošov boli už štamgasti vzorne poukladaní na svojich sedoviskách pod starou lipou. Ofukovaní krídielkami včeličiek, k večeru sa k ovievaniu prihlásili dotieravé a neodbytné osy. V momente, keď prítomní krútili druhé ochladzovacie kolo, došmajdal sa dedo Vocetko a hneď mu vykrútilo bajúz. „Čo to za smradisko ňucháte?!“ Fakt to pred pivnou ozdravovňou páchlo ako v kafilérii. Žiaden Chanel, skôr smrad ako od páleného čertovho kopyta! Dokonca obecný blázon Vinco nemohol uviazať o plot soju kozu Lízu, lebo zacítiac tú éterickú hrôzu, sa vytrhla a ušla sa doslova galopom napásť na obecnú lúku. Krčmár Berco sa div neurazil! Brunátnel ako pri hygienickej kontrole, čo bývalo dosť často, lebo úradnícky šimel sa nikdy neunaví. „Ste zaostalí ako ciferník na pondusovkách! Dostal som z EÚ príkaz nasýtiť hladných, napojiť smädných podľa európskych noriem….“ Hrdo sa hlásil k novej dobe. „A vari si Ježiš? Napojiť, nasýtiť? Ale nie smradom! “ Dedo Vocetko sa po prvej borovičke s horcom rozohnil spravodlivým hnevom štamgasta. Chlapi na súhlas pokyvkávali hlavami, mnohí si od páľavy leštili plešiny vreckovkami mokrými ako plavky aktívnej akvabely. „Veď doteraz ste sa nečudovali? Jedli ste akoby boli každý deň Vianoce! Gulášiky z daniela, jaterničky, krvavničky, utopence, kvargle…Pchali ste do gágorov tlačenôčky akoby to boli štolwerky! Anciáša vášho presmradeného…!“ Krčmár bol zrelý na tretí infarkt, čo mu hlavný hygienik štátu nedoporučoval, lebo tretí lomcovák myokardu býva zvyčajne aj posledným.“Nikto sa neštorcuje! Iba sa šumne pýtam, čo to tu tak smrdí…! Zákon o informáciách ešte nezrušili…“! Dedo Vocetko bol neústupný, hoci ho spoza dymovej clony zo zapekačky bolo sotva vidieť. Krčmár Berco vytiahol akési lajstro, nasadil si binokel na oko a počal čítať…Pod lipou bolo ticho ako na schôdzi, keď padla veta…Má niekto nejakú otázku? Nuž, čujme, čo píšu z Bruselu. Zmena jedálnička, ergo zažívacích procesov je nutná. Žiadne jedlá z bravčoviny, náboženskí súkmeňovci by sa mohli cítiť menej komfortne, žiadna uprdená hovädzina…Priložený je zoznam vhodného hmyzu a červíkov na konzumáciu. Zdravej výžive zdar! „No nazdar…“ Vzdychol si Vocetko. Tušil, že v kuchynskom kotli U troch grošov sa varia tri kilá dážďoviek, ktoré krčmár zrekvíroval miestnym potočným a riečnym pytliakom. V druhom sa varili lúčne koníky, vraj pre bielkoviny, ale do klobás sa nehodia. Boli by zelené a to odpodzuje chuť do jedla rovnako ako špenát. Čo sa smažilo na čínskom woku už nikoho nezaujímalo. Pomaly sa všetci uberali domov, k teplu šniciel a k chladu huspeniny. Dedo Vocetko mával plný rozhorčenia bakuľkou ako na prvého mája. “ Vrátime sa, až prídeš k rozumu…“ Čo mal krčmár Berco robiť? Ako neprísť o štamgastov, o tržby…? A ešte večer napísal siahodlhý list do kartografického ústavu, aby obec vyškrtli zo zoznamu obcí Európy! Čo oči nevidia, srdce nebolí! A bude podávať hosťom to, na čo im budú tiecť slinky… A tak skočil deň, skoro fiaskom, ale zdravý sedliacky rozum predsa len ešte nepovedal posledné slovo! Ani písmeno!

Vlado JAVORSKÝ