javor52

Fejtónovým perom.

Dedinu deda Vocetka obtiahli čiernym súknom. Smútok dopadol na nevinné duše, hlavne na obecného blázna Vinca. Pod dohľadom úradov zamkol kozu Lízu do komory, aby mala šancu prežiť a stať sa aj v budúcnosti právoplatnou mliečnou živiteľkou národa. Nariadenie zhora z obyvateľov obce narobilo strachoprdov. Obec prišla o desať volov, tucet dojníc, troch kocúrov a sedem túlavých psov. Hriešna obec dostala čo si zaslúžila, lebo k hriechu mala bližšie ako k modlitbám. Hlavne mládež, pre ktorú sú tetovacie štúdiá druhým domov. A ísť na spoveď? Ani za nič…!Krčmár Berco prinútil štamgastov navliecť si modré návleky ako u urológa. On v krčme žiadnu zajačiu angínu trpieť nebude! Situácia je vážna, smädní sa šuchotali na jedno dve s penou ako sopeľ po rukáve. I dedo Vocetko prišiel v plynovej maske, čo bolo dedičné rodinné striebro po dedovi Lukášovi z Veľkej vojny. Keby včas nedezertíroval, maska by zostala ta tam. Niekde pri Verdune. Domáce akváriá boli vzorne pozakrývané háčkovanými dečkami. Škrečkovia a iná domáca háveď bola ustajnená v garážach. I včelie úle boli namaľované umným spôsobom, takže výšky pripomínali staré pareniská. A život frčal ďalej, žiť treba aj keď mlieko nebude. Dedo Vocetko po prvej runde borovičky s horcom započal slávnostnú reč. „Toť som v almanachu čítal, že pred dvomi miliónmi rokmi sa v Afrike jedna vetva predľudí dala na vegetariánstvo a druhá vetva na mäsožrútstvo. Hádajte, ktorý druh vyhynul ako prvý?“ Logicky, že vegetariáni, lebo pohutali všetky bylinky. Svorne sa ozvali štamgasti a dúfali, že pivovary žiadna pliaga neskántri. To chce modlitbu a nie hocijakú. Najlepšie nejakú šamanskú. Žiaľ, najbližší šamani sú v Bruseli a na Sibíri… Ergo obidve šance na záchranu sveta sú od modlitieb vzdialené na svetelné hony. V krčme U troch grošov zavládla beznádej, ako keď museli oňahdy cucať pivný mok cez rúška. Vidina života bez kusiska mäsiska nebola vyhliadka do ružovej záhrady. Guláš partie budú o ničom! Ak ešte aj zajace postihne sexuálna kríza, budeme otvárať sardinky ako na vojne. Taká bolestná vízia budúcnosti si pýtala rundu borovičky s horcom navyše. Nech sa mozog netrápi, keď sa jazyk bude…! Nebol by to dedo Vocetko, keby nepoznal z toho bôľneho marazmu cestu von. „Náš dobytok si vyhlušíme, namiesto nebožtíkov dovezieme hovädzinku až hin z Patagónie! Odolnejšiu a na výsosť obchodu za lacnú mincu! Koľko komu bude hrdlo ráčiť…Už sa konvoje chystajú k odplávaniu…Aj ovocie pribalia, aj zeleninku, aj obilie…“ Dedo Vocetko ukončil optimistický traktát s veľkou dávkou nádeje. „A tisíce kamioňákov budú mať robotu poprivážať z prístavov všetok ten labúž, keď budú prístavy praskať vo švíkoch…“ Štamgasti mali hneď lepšiu náladu. I dobre bude, veru dobre. I keď drahšie, ale bude…Vždy nejako bolo…hoci aj lacnejšie…

Vlado JAVORSKÝ