javor52

O kultúre…

Miloval som veľké plátna maliara Zdeňka Buriana. Jeho mamutov, tigrov šabľovitých, lovcov mamutov…Miloval som svet dávnej divočiny a akosi podvedome som neveril tomu, čo vidím. Veď tam nebol, nelovil, nejedol krvavé mäso…Nedôvera dieťaťa a veru čas ukázal, že všetko bolo akosi inak. Osobne som si celoživotné dielo majstra Buriana pozrel v originálnom prevedení na jednej z veľkolepých výstav o jeho tvorbe. Vlastne ako to bolo? Naozaj lovili pravekí lovci mamutov do jám čo vykopali? Žili v dobe ľadovej, na večne zmrznutej pôde. Čím kopali jamy, keď okrem pazúrikov a kopijí iné zbrane a nástroje nemali? Ako vedeli mamuty kam sa vybrať padnúť do pripravenej pasce, keď kvôli zime boli neustále v pohybe? Ak lovci lovili v tlupách, čo má logiku, lebo mamut je naozaj už na pohľad hrôzostrašné zviera, museli sa nejako dorozumievať! Teda ako? Verím, že pokrikom, hlasivky mali vyvinuté, možno používali prvú reč. Inak by neprežili…Bola taká zima, že mamuty mali na ritnom otvore záklopku, aby… skrátka aby im neodmrzol zadok… Ak nevieme na chlp presne ako to vlastne bolo, jedno vieme určite. Nepoznali obsah slova „kultúra“ a predsa založili jej silné základy. Korene kultúry sú totiž v dávnom čase žitia pravekých ľudí! Nie, nejdem písať o maľbách na stenách jaskýň, o artefaktoch vyrezaných do slonoviny…Kultúra človeka má korene oveľa hlbšie v čase. Pri archeologických nálezoch sa našli torzá ošetrených kostí! Niekto niekomu obviazal ranu aby nevykrvácal, aby prežil. Súputnosť, zrod spolupatričnosti s prejavom hlbokého neegoistického citu. Tu sú korene kultúry v histórii ľudstva. Najnovšie poznatky archeologických výskumov z južnej časti Afriky dosť prekvapili. Hoci človek v podobe akú maľoval Zdeněk Burian ešte nejestvoval, mal sotva meter a pol, ťažko hovoriť o človeku, členov svojho spoločenstva pochovával…Takže ako to bolo? Ide o akt kultúrneho vnímania sveta a života? Určite áno, lebo súčasťou akejkoľvek kultúry je vnímanie hodnôt života. Kladiem si otázku, ako to vnímame dnes? Do akej miery sme „kultúrni“, uvedomelí si svojich a cudzích hodnôt existencie? Vari musí byť história ľudstva iba históriou vojen a zabíjania? V čom sme pokročili v čase ľudskej existencie? Naučili sme sa rozprávať, aby sme sa napokon učili mlčať. Ak chceme prežiť, musíme byť v strehu ako pravekí lovci. Ak súhlasíme, že súčasťou kultúry sú hroby, potom sme naozaj „kultúrni…!“ Vážne? S truhlami zaodetými do rozstrieľaných vlajok?

Vlado Javorský